manifest

Vazeny pane Kellere,

...

V Manifestu se mi líbí zejména hodnocení společenské situace z hlediska uplatnění tvořivosti/tvůrčích sil/zdrojů. Proč? Z hlediska teorie systémů, hledáme-li bázi integrace nějakého systému (jedno či informačního nebo společenského, tedy integrace zdrojů společenského rozvoje/udržení), musí jít o ten "článek řetězu" (řekněme funkci), který je buď nosný (silný z hlediska strategie přežití/pevnosti systému) nebo o ten, který je ohrožen a představuje slabé místo systému. Tvůrčí funkce je nosná i pro jedince i pro společenství (společnost, mkomunitu), a zároveň dnes představuje ohroženou funkci (každá epocha vlastně charakteristickým způsobem ohrožovala tuto funkci a překonáním tohoto ohrožení se hýbaly dějiny). Již před dvaceti lety jsem odvodil teorii, že i vrcholná, synteoretická integrace věd (v rámci vědy o integraci věd: synteorie) musí mít bázi integrace odvozenou z tvůrčí funkce. Váš Manifest je po dvaceti letech prvním potvrzením správnosti mé teorie i společenské potřebnosti takové integrace zdrojů, ať již na poli vědy či spol. praxe. Samozřejmě lze najít i jiné nosné funkce, např. morálku (o které na Konferenci ve vztahu ke globalizaci hovořil Kišš), ale s pojmem tvůrčí funkce lze pracovat mnohem exaktněji a má blíž i systémům umělé inteligence. Navíc má společnost snahu uplatňovat morální, etické zásady formou dogmat či axiomů, a málo se snaží uvést je do souladu se systémovými souvislostmi fungování lidské bytosti, společnosti, přírody apod., a to často na místech, ve kterých pochybení může ohrozit symotný cíl systémové integrace zdrojů rozvoje, tedy stabilitu/rozvoj lidské společnosti. Stručně řečeno, prointegrační báze tvůrčí funkce má ze společenského hlediska blíže k pravdě než báze etická. Prointegrační báze tvůrčí funkce zároveň pojmově sjednocuje sjednocuje "malé" a "velké", tedy např. člověka a společnost (tvůrčí funkce je důležitá jak z hlediska zájmů jedince, tak i společnosti, jejím nositelem je jedinec stejně jako společenství či systém), subjekt a objekt (v jejichž dialektickém interakčním průniku se odehrává jak proces poznání, tak proces společenského působení), přírodní a kybernetické (tvůrčí, tvořivě analytický, tvořivě syntetizující a heuristicka funkce je jednou z vrcholných funkcí umělé inteligence), inteligentní a neživé (marxistická teorie odrazu, ale i moderní a hyperobjevná teorie morfogenetického pole formuluji kvaziinteligentni a kvazitvůrčí aspekty neinteligentní a dokonce i neživé přírody), zatímco etická funkce je se svými normami vždy jen jakoby oktrojována, vynucena "shora" a má málo prvků prointegrační kompatibility. Dám jeden příklad o pochybení v konstrukci morální báze: Církev vynucuje monogamii a nerespektuje při tom jak biopsychologické danosti primátů (polygamie), tak systémově exaktně doložitelnou nutnost permanentní konkurence mezi samci i samicemi, která ze statistického hlediska vede k prosazení "lepších" genů. Církev vynucuje celibát, a přehlíží biologický základ člověka. Následkem různých omylů církví je degenerace lidstva, zneužívání nezletilých kněžími, homosexualita kněží atd.,včetně zpětnovazebného zhroucení společenského systému i celých morálních kodexů. Využívání morálky pro řízení globálního vývoje a integraci spol. zdrojů není možné bez vývoje a přehodnocování různých morálních zásad a celých morálních kodexů.

Kišš také ignoruje skutečnost, že morálku nelze šířit a prosazovat jen shora, pomocí morálních kodexů a zákonů, ale, že je třeba usilovat o vytvoření takových (společenských) struktur lidské existence, které by si samy morální chování vynucovaly a člověka morálně programovaly. Mám tedy za to, že existují i relativně přirozené a dlouhodobě udržitelné nenásilné modely izolované i společenské existence lidských rodin, kmenů, rodů, komunit a dalších spol. celků a jim odpovídajících a tedy relativně přirozených morálních kodexů, které mají za přirozených podmínek i přirozené právo být prosazovány. Etika a morálka nesmějí být jen něčím, na čem se dohodli politici, musí vyvěrat z pevných a udržitelných základů fungování člověka, celé společnosti a člověka ve společnosti, tedy včetně adekvátního poznání (a akceptace) těchto základů.

Na závěr bych chtěl připomenout, že klíčovými vědami, které pomáhají lépe poznat tvůrčí proces je teorie systémů, teorie myšlení,teorie psychotechniky tvůrčího/etického projevu a sociologie se svou schopností řešit vztahy mezi převážně individuální a psychologickou podstatou tvůrčího/etického projevu a společenskými podmínkami potřebnými pro jeho funkcí a spol. nároky v tomto směru.

Díky za Manifest!

S pozdravem

Darius Nosreti

PS: Přikládám i zmíněný příspěvek p. Kišše na globalistické kohferenci v Ostravě. Kišš jde na to, jak jsem říkal, ne přes tvůrčí funkci, ale přes etiku. V každém případě je zřejmé, že ekonomie, tím spíše globální ekonomie se bude vyvíjet zejména na hranicí disciplín a že pojmy bohatství, ekonomický úspěch, ekonomická stabilita budou a jiné budou muset být konstruovány mnohem komplexněji, že budou muset odrážet minimálně tvůrčí, psychosociální, etický a ekologický aspekt. Také ekologická hodnota určitého činu/zásahu bude muset být formulována šířeji.

Ekonomická globalizácia a všeľudský altruizmus

Igor Kišš

"Ekonomická globalizácia sa stala v dnešnom svete realitou." Týmito slovami začína Richard Dickinson svoju knižku o ekonomickej globalizácii ako výzve pre kresťanov²⁷ Je ona však ešte viac ako, ako len realitou: je neodvolateľnou ekonomickou budúcnosťou ľudstva. ²⁸ Všetky protesty proti globalizácii nemajú tú moc, aby jej príchodu zabránili. "Protestovať proti něj má rovnaký zmysel, ako protestovať proti dažďu."₂₉ Podľa rektora Univerzity Komenského F. Devínskeho₃₀ je globalizácia najvˇačšou výzvou počas celej dlhej histórie univerzít.

Je to však v súčasnej dobe aj obrovská hrozba pre ľudstvo, ak sa globalizácii nepodarí dať hlbší etický rozmer. Mohla by viesť k rozsiahlemu narušeniu sociálneho zmieru vo svete, ako sa to už začína prejavovať. Egoistická globalizácia, ktorá by len rozširovala priepasť medzi bohatými a chudobnými, by mohla v posledných dôsledkoch viesť až k nepokojom. Dobre to nedávno povedal na konferencii Forum 2000 v Prahe (október 2000) izraelský politik Šimon Peréz o svojej vlastnej krajine Izraeli: "Izrael nemôže existovať ako ostrov bohatstva uprostred mora chudoby. Musíme pomáhať zlepšiť život ľudí, ktorí žijú v susedstve Izraela, pretože chudoba je našou hrozbou. Chudoba je antitéza svetovej ekonomiky a vedie k teroru."³¹ Nazdávam sa, že toto, čo Perez povedal o Izraeli, platí o ekonomickej globalizácii vo svete vôbec. Nekontrolovaná a dehumanizovaná globalizácia by mohla doviesť svet do nepokojov. Ľudstvu sa musí podariť, hoci po ťažkých sociálnych zápasoch, spojených s masívnymi protestmi, dať globalizácii humánnu tvár. A aj sa toto podarí, v tej chvíli sa z globalizácie ako hrozby stane nádejná budúcnosť ľudstva. Keďže je ekonomická globalizácia nezadržiteľná a určitě k nej dôjde, národom sveta sa musí podariť dať jej etický rozmer a nájsť jej oprávnený raison d'etre v ľudskej civilizácii. Správne hovorí dánsky teológ Viggo Mortensen: "Neide o to globalizáciu paušálne odsúdiť, ale rozdiskutovať želanú formu globalizácie."³²

Ekonomická globalizácia je teda ambivalentný pojem. Nemožno k nej povedať absolútne "áno", alebo absolútnr "nie". Môže byť velmi zlá a tak isto môže byť dobrá. Záleží od toho, v akej forme bude realizovaná. Môže byť Damoklovým mečom nad ľudstvom, ale tak isto môže byť mečom, ktorým ľudstvo pretne gordický uzol ekonomických problémov sveta, v ústrety ktorým ide. Zatiaľ majú ľudia z globalizácie obavy. Ukázalo sa to na demonštráciach v Seattle v decembri 1999 a v Prahe v septembri 2000. Sú na to hlboké dôvody, aby ich mali. Ale raz môže byť globalizácia jediným východiskom pre riešenie sociálnych problémov ľudstva. Ak to povieme filozofiou Teilharda de Chardin, alebo jeho predchodcu Jána Ámosa Komenského, aj globalizácia nutne nájde svoju humánnu tvár, lebo svet – ak má vôbec jestvovať – musí byť nasmerovaný k humanite. Predovšetkým my kresťania vieme, že svet bol stvorený na kristových princípoch humanity (Kol 1,16). Jedine logosovské humánne princípy sú vstave tento svet udržať pri ďalšej existencii, hovorí apoštol v liste Židom (Žid 1,3). A ak tento svet my sami predčasne nezničíme nukleárnou, gentechnologickou alebo ekologickou samovraždou ľudstva v dôsledku opustenia humánnych princípov, potom samé morálne sily a princípy majú tú moc, aby sa nakoniec v ľudstve aj presadili a viedli možno v treťom tisícročí k zlatému veku ľudstva, predpovedaného izraelskými prorokmi, ked "národy prekujú meče v pluhy" (Iz 2,4) a "vlk bude hosťom u baránka a leopard bude ležať s kozľaťom" (Iz 11,6). Možno Komenský, ktorý sa nám v tejto veci zatiaľ javí ako utopista, sa jedného dňa ukáže byť neuveriteľným prorokom aj v tejto veci, že sa raz naozaj uskutoční "chiliasmus verus" (Zj 20,1-4), ako on o tom sníval vo forme globálnej humánnej ľudskej spoločnosti.³³

Vyjasnime si však otázku: Ako vlastne došlo k tomuto ekonomickému vývoju vo svete, ktorý smeruje k ekonomickej globalizácii? Prečo by mala byť globalizácia ekonomickou nutnosťou?

Dá sa povedať, že preto, lebo globalizácia dozrela do svojej "plnosti času", povedané s Paulom Tillichom: má svoj "kairos" práve v našej dobe. Nemohla prísť skôr. Neboli k tomu ešte ekonomické podmienky. Ekonomika bola budovaná na dielčich národných ekonomikách. Ale toto sa zmenilo. V dôsledku pokračujúcej automatizácie výroby a technického rozvoja, ako aj finančne nesmierne náročnej aplikácie nových vedeckých objavov vo výrobe, ktoré zvládli len najvˇačšie hospodárske giganty, došlo k vzniku nadnárodných spoločností, ktoré spojili svoje finančné možnosti a ovládli svetový trh výrobkami, aké okrem nich nie je nikto schopný produkovať. Svetová výroba sa internacionalizovala a so svojou kvalitou sa bezkonkurenčne začala presadzovať na svetových trhoch. Takto došlo k vzrastajúcej koncentrácii ekonomickej moci do rúk niekoľkých nadnárodných spoločností. Prispelo k tomu aj zavádzanie nových informačných technológií, ktoré nám zmenili zemeguľu na jeden malý svet. Finančné toky začali tiecť do ktoréhokoľvek kúta sveta momentálne a bez problémov. Došlo teda k celkovej globalizácii sveta a tá zákonite presadila aj ekonomickú globalizáciu. Tento vývoj je nezvratný a bude len pokračovať. ³⁴

Vo svete boli ďalej vytvorené globalizácii odpovedajúce finančné a hospodárske štruktúry, ako je Svetová banka pre rekonštrukciu a rozvoj (IBRD), Medzinárodný menový fond (IMF), Organizácia pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) a ďalšie inštitúcie. V New Yorku na Manhattane boli postavené dve najvyššie budovy New Yorku – dvojičky – mrakodrapy, v ktorých mali zastúpenie prakticky všetky hlavné firmy sveta. Bolo tu zriadené svetové obhchodné centrum. V týchto dvoch budovách akoby prebiehal celý svetový obchod. Už nebolo treba vždy cestovať do Tokia, Singapuru alebo Paríža za účelom obchodných rokovaní, ale niekedy stačilo len prejsť z poschodia na poschodie v dvoch newyorských mrakodrapoch. Takouto koncentráciou obchodu sa dajú splniť aj tie najnáročnejšie predpoklady pre ekonomickú globalizáciu sveta.

To všetko začína mať svoju dehumanizovanů tvár. Ekonomická globalizácia síce vedie k dosiaľ nevídanému rozvoju kvality výrobkov, ale zároveň vedie k enormnému obohacovaniu sa jedných a k ochudobňovaniu, rastu zadlženosti a utrpeniu druhých. Malé spoločnosti na národnej úrovni bankrotujú, pretože nie sú schopné konkurovať nadnárodným veľkým spoločnostiam. Stredná vrstva podnikateľov sa pri takomto vývoji v silnej miere stratí. Priepasť medzi bohatými a chudobnými národmi sa zväčšuje. Bohaté národy sú ešte bohatšie a chudobné krajina ešte chudobnejšie. Menový kurz rôznych národných mien je stále nevýhodnejší pre chudobné krajiny. To vedie k zrúteniu niektorých národných ekonomík. Automatizácia sa vo veľkých nadnárodných spoločnostiach, ale nielen u nich, presadzuje stále viacej. To zase nutne vedie k zvyšovaniu nezamestnanosti. Dochádza k lanáreniu najlepších mozgov národa do zahraničných spoločností. Keďže ide o nadnárodné spoločnosti, domáce vlády majú stále menšie možnosti, ako sa ím brániť. Kto by sa vzoprel, skončí v ekonomickej blokáde a chudobe a rúti sa do skazy. Ktosi to povedal takto: "Globalizácia integruje ekonomické trhy, ale národnú politiku rozkladá." Alebo iný výrok: "Globalizácia je ako rímský boh Janus: má dve tváre."³⁵ Jedno je isté: Ak tento vývoj bude pokračovať, hnev menej rozvinutých národov voči globalizácii sa bude zväčšovať a môže prerásť až do masívnych prejavov sociálnej nespokojnosti. Výrok Šimona Peréza, ktorý som uviedol na počiatku tohto referátu, je tu varovaním.

Aké východisko má vôbec z tejto situácie?

Jediným východiskom bude – a som presvedčený, že ľudstvo (po ťažkých sociálnych otrasoch, ktoré by nás mohli čakať, ak nebudeme zavčasu dosť múdri), toto východisko aj nájde – že akumulované bohatstvo celého sveta bude nutné do určitej miery rozdeliť medzi domácu chudobu a chudobu svetovú. Túto cestu už naznačili niektoré rezolúcie OSN, ktoré žiadajú, aby 0,7% brutto národného produktu bohatých krajín bolo venované na rozvojové ciele v chudobných krajinách. V tomto zmysle sa vyslovili aj konferencie vyše stovky hláv štátov v Kodani v roku 1995 a najnovšie aj v New Yorku. Bohužiaľ v Kodani sa konštatovalo, že zo všetkých štátov zatiaľ len Rakúsko splnilo túto požiadavku. Bude treba pristúpiť k odpusteniu všetkých dlhov, ktoré majú chudobné národy voči bohatým národom. Podnetom k tomu môže byť aj Biblia so svojimi milostivými výrokmi v Starej zmluve (3M 25,8-23). Nepôjde samozrejme o to, aby sme na Sahare urobili Ameriku. Hlásať nejaké "vsjo rovno" medzi národmi by bolo utópiou. Ale ak chceme mať vo svete sociálny zmier, potom svetové spoločenstvo národov sa musí postarať o toto,
1. aby nikde na svete ľudia nezomierali od hladu, aj keď niekde budú musieť žiť azda skromnejšie než v iných národoch,
2. aby všade bola zaistená základná lekárska starostlivosť pre obyvateľstvo a ľudia zbytočne nezomierali na nedostatok základných liečiv,
3. aby nikde ľudia neboli pod knutou vojenských režimov, ktoré ich držia v poslušnosti zbraňami, ale všetky národy mohli žiť v slobode,
4. aby bola skracovaním pracovného času daná všetkým práceschopným ľuďom možnosť mať účasť na pracovnom procese. Ak ľudstvo všetkým národom sveta tieto štyri podmienky nesplní, ekonomická globalizácia dovedie ľudstvo do ťažkých situácií. Ekonomickú globalizáciu teda treba dostať pod určité etické kritériá. Podľa Hansa Künga globálne hospodárstvo nemôže byť bez globálnej etiky.³⁶ Ekonomika naozaj nemôže byť bez etiky, ako by to zrejme chcel americký filozof Coates a ľudia okolo časopisu "Business ethics", podľa ktorých židovsko-kresťanské etické normy sú na ekonomiku neaplikovateľné. Je pravda, ekonomika má svoju vlastnú etiku, ktorá je relatívnejšia než etické maximy etiky jednotlivca. Aj športová etika a vojenská etika je voľnejšia než etika jednotlivca. Taký je už šport, také je vojenstvo. Ale ani športová etika, ani vojenská etika nedovoľuje fauly alebo vojnové zločiny. Musia sa vyjasniť kritériá medzinárodnej hospodárskej etiky, čo je ešte v ekonomike možné a čo už je faulom. Azda by bolo treba stanoviť princípy akéhosi prirodzeného zákona ekonomiky (lex naturalis oeconomica), ktoré zatiaľ ešte dosť jasne pre medzinárodnú oablasť stanovené neboli. Takéto princípy by mali byť formulované v určitej Ekonomickej charte, akejsi Charta oeconomica. Tá by bola akousi analógiou Charty ľudských práv. Stanovila by, kedy nastáva ekonomický faul voči chudobným národom sveta.

V podstate pôjde o to, aby základné etické princípy humánnej etiky (a pre kreťana sú to záklané etické princípy kráľovstva Božieho), boli aplikované i na ekonomickú globalizáciu.

V ekonomickej globalizácii, ak má byť úspešnou a perspektívnou formou budúcej svetovej ekonomiky, sa musí nutne uplatniť princíp solidarity. (Biblia ju nzýva "milosrdenstvo".) Práve na solidarite vidieť, či má globalizácia správnu formu. Je treba prekonať napätie medzi solidaritou a ekonomickou súťažou.³⁷ Glogalizácia, ktorá druhých necháva hladovať a zomierať, je len parciálnou globalizáciou. V ekonomike sa pochopiteľne musí presadiť schopnejší a efektívnejší a ten druhý je pre neefektívnosť ekonomicky zničený. Ale víťazstvo efektívnejšieho nesmie zostať zasvätené egoizmu, ale musí byť v službe globálneho dobra všetkých. K solidarite patrí aj poskytnutie know-how iným národom a zapájanie aj rozvojových krajín do svetovej ekonomiky. Ak je ekonomika spojená s bezohľadnosťou voči iným, je z etického hľadiska škodlivá a v posledných dôsledkoch veľkým neúspechom. Musí nám ísť o humánnu ekonomickú globalizáciu alebo, ako to nazval švajčiarsky teológ Arthur Rich (a už sa to všeobecne zaužívalo), o sociálne trhové hospodárstvo.³⁸ V takom hospodárstve je tvrdá ekonomická súťaž zúčastnených subjektov, ale aj sociálnosť pre tých, ktorí v tejto súťaži aj obstoja. V medzinárodnom ekonomickom procese hrajú príliš veľkú roľu národné záujmy. Ale skutočne eticky formovaná globalizácia musí namiesto národných záujmov presadiť globálne záujmy zjednoteného ľudstva. Inak by to bola falošná a pokrytecká globalizácia. Pod rúškom globálneho sveta by sa presadzovali záujmy niekoľkých bohatých národov. Globalizácia, ktorá namiesto toho, aby ľudí zjecnocovala, ľudí znepriateľuje, je nesprávne uplatňovaná globalizácia. Globalizácia musí viesť k zjednocovaniu ľudstva, a nie k novému deleniu ľudstva. Globálne teda nemožno oddělit od lokálneho. Globálne musí znamenaž aj prospech a rozkvet lokálneho. Proste dôsledná a opravdivá globalizácia si vyžaduje aj globálne blaho pre všetkých.

Ak sa toto uskutoční, hoci na základe obrovských celosvetových tlakov, môže dôjsť k veľkej dobe humanizácie ľudstva v treťom tisícročí. Práve globalizácia ekonomiky by mohla doviesť k zjednoteniu ľudstva. Znamenalo by to vytvoriť kapitalizmus s ľudskou tvárou, kde tí ekonomicky úspešní si akumulované bohatstvo nenechajú len pre seba, ale nájdu sa riešenia, aby došlo k určitej participácii na svetovom bohatstve, aj masou chudobných a nezamestnaných. Ak sa to nestane, nebude sociálneho zmieru vo svete a čakajú nás nelahké a nepokojné doby. Participácia všetkých je v záujme samých koncernov, lebo za čo by ľudia kupovali výrobky týchto spoločností, ak by boli masy beznádejne chudobné. Verím, že toto nakoniec privedie ľudstvo k rozumným východiskám a ekonomická globalizácia sa staně nádejnou budúcnosťou ľudstva.

Čo všetko môžu v tomto všetkom urobiť kresťania?

Našou úlohou je upozorňovaž na jednotu ľudstva, ktorá je v Bohu – Stvoriteľovi. Všetci ľudia sme bratmi a sestrami z hľadiska stvorenia. Žime preto všetci v tomto svete ako bratia a sestry, dietky jedného nebeského Otca. Riaďme sa humánnými princípmi tohto sveta, ktoré boli dané pri stvorení sveta podľa kresťanského chápania v predexistenčnom Logosovi – Kristovi (J 1,1-5; Kol 1,16-17). Ako kresťania pomáhajme dať ekonomickej globalizácii morálny rozmer. Chudobu z tohto sveta síce neodstránime, ale extrémna chudoba vo svete je odstrániteľná a musí byž odstránená. Je to však možné len spoločným úsilím celého ľudstva. Jedine pri dodržiavaní stvoriteľských princípov humanity môže ísť ľudstvo úspešne k svojej nádejnej budúcnosti, inak by ho čakala skaza.

27 Dickinson, R.: Economic Globalization: Deepening Challenge for Christians, vydala Svetová rada církví v Ženeve ako prípravný materiál na Valné zhromaždenie SRC v Harare 1998

28 Zygmund Bauman: Globalizace, Mladá fronta Praha 1999, s. 7.

29 Miroslav Beblavý: Ste proti dažďu?, denník SME 19. 9. 2000, s. 6

30 Jeho prejav pri otvorení školského roku 2000-2001 na UK, úvod

31 Správa v denníku SME z 18. 10. 2000, s. 1.

32 Mortensen, V.: Globalisierung: Eine Herausforderung an Theologie und Kirche, in: Rechtfertigung in der Kontext der Welt, Kreuz Verlag, Stuttgart, 2000, s. 43.

33 Ján Ámos Komenský: Všenáprava, vydavateľstvo Orbis, Praha 1950

34 Bližšie o prejavoch globálneho kapitalistického hospodárstva pozri: Georg Soros: Kriza globálneho kapitalizmu, Kalligram, Bratislava 1999, s. 113 - 114

35 Dickinson, op. cit., s. 6 a 9

36 Hans Küng, Svetový étos pro politiku a hospodářství, Vyšehrad Praha 2000

37 Pozri: Výzva globalizácie, časopis Listy, 2000, č.4, s.18

38 Arthur Rich, Wirtschaftsethik, Gütersloh 1984 a 1990, 2 zväzky, vyšlo aj v češtine