---

Olga Poniščiaková

Vplyv globalizácie na ekonomiku a manažment

V odborných, ale aj laických kruhoch je v súčasnosti s čoraz väčšou intenzitou a rôznym nábojom skloňované slovo globalizácia. Polemiky sa od definovania samotnej podstaty tohto pojmu posunuli o krok ďalej. Dnes je totiž dôležitejšie hovoriť o dôsledkoch, ktoré proces internalizácie prináša, pretože ich cíti vlastne každý z nás. Dopady globalizácie sú už také zreteľné, že je potrebné poukazovať na ne zo všetkých uhlov pohľadu, charakterizujúc každú z oblastí života jednotlivcov. Tak by to asi malo byť správne. Súhlasím s týmito tendenciami a ja sama sa v príspevku nad dopadmi v oblasti ekonomickej zamýšľam. Štúdium danej problematiky ma však doviedlo k zaujímavému, ale zároveň alarmujúcemu poznatku. Tak málo sa stretávame s analýzami dopadov globalizácie na tých, ktorí v skutočnosti všetky tie oblasti spoločenského života tvoria – na jednotlivcov, v samotnej podstate takmer bezbranných bojovníkov, zmanipulovaných, neznalých alebo naivne nadšených prívržencov, ktorí podľa získaného statusu hrajú svoje roly v divadelnej hre zvanej globalizácia. Priznávam, je to možno veľmi nekompromisné tvrdenie, ale podľa môjho názoru opodstatnené. Doviedla ma k nemu nasledovná úvaha.

Ľudia – jednotlivci - podliehajú tendencii orientovať sa v súčasnosti na svoj pôvod viac, ako na svoju budúcnosť. Väčšmi sa zaoberajú minulosťou, ako svojim budúcim smerovaním. Kde sa však skrýva odpoveď na otázku, prečo je to tak. Odborníci tvrdia, že človek zaujíma takýto postoj vtedy, ak v konečnom dôsledku nesmeruje nikam, ak ho neženú vpred žiadne vízie a utópie sa neakceptujú. Tento stav však nie je optimistický, pretože človek je závislý na presahu do budúcnosti. Áno, budúcnosť predstavuje neistotu, možno dokonca riziko, ale keď vieme kam smerujeme, máme nádej. Nezodpovedanou sa javí aj iná otázka, prečo nikam nesmerujeme, prečo je budúcnosť eliminovaná na ťaživú prítomnosť.

Odpoveďou môže byť pomenovanie, či definovanie stavu, v akom sa človek – jedinec – nachádza. Spoločnosť (tvorená jedincami) totiž, zdá sa, celkom poľahky, kým jednotlivec s mnohými problémami bojuje s „prelaďovaním civilizačného módu" na možno vyšší, v každom prípade však iný stupeň, či pozíciu. Charakterizuje ho prebytok udalostí a nedostatok súvislostí, niekedy možno len zdanlivý.

Je to proces, v ktorom je exaktné pomenovanie „jednotlivec" a „spoločnosť" na mieste. Takýto uhol pohľadu na jeho aktérov je totiž jednou obrovskou paralelou medzi doterajším „módom" civilizácie a tým, kam civilizácia asi smeruje. Protipólom k týmto pojmom jedinec a spoločnosť sú dnes tak frekventované pojmy „národný štát" a „globálny vidiek". Prečo však takáto diferenciácia? Posúďme len, o čo prichádza a čo spomínaným prelaďovaním získava jednotlivec, čo spoločnosť jednotlivcami tvorená. A posúďme tiež, čo, alebo kto je v týchto súvislostiach dôležitejší a pre koho.

Mohli by sme povedať, že z hľadiska predikcie by významovo prvoradé miesto malo zaujať ľudské spoločenstvo a súčasné dianie nasvedčuje, že to bude tak. Významným momentom sa stáva aj to, že tento trend je jedinou ponúknutou správnou alternatívou. (Vlastne pri nemožnosti voľby o alternatíve ani nie je správne hovoriť). Veď je predsa všeobecne známe, že človek – jednotlivec je z princípu tvor „nesúci", nevhodný pre túto globalizačnú dobu. Koná neekonomicky už len tým, že lipne na veciach, ktoré nemožno podrobiť kalkuláciám a vypočítať z nich jednoznačný zisk. Veď skúste kalkulovať s priazňou, vernosťou, vďačnosťou, úctou. Človek – jednotlivec tiež veľmi často koná neúčelne, nešetrne, či dokonca luxusne a rozšafne, jedným slovom nehospodárne. A to nie je zďaleka všetko. Nezriedkavé je aj to, že pri svojom konaní ignorujeme zákony prírody, a tak sa stáva jeho správanie sa nezlúčiteľným so zákonmi ekologickými. Ani skutočnosť, že jedinec býva sentimentálny, dokonca zraniteľný a že teda môže konať iracionálne, jeho pozíciu vo významovom rebríčku neupevňuje, nezvyšuje, skôr naopak.

A tak v dôsledku uvedených príčin by bolo potrebné, aby svoje miesto zaujalo spoločenstvo ľudí. Masa jednotlivcov totiž v procese adjustácie sociálneho sveta na požadovaný nový mód nevykazuje toľko nežiadúcich prvkov a najmä, je ako celok viac odolná tomuto tlaku, jednotlivec pôsobí viac nesebaisto, oblomne.

Kritik by mohol poznamenať: „ Ale veď o tom je zbytočné hovoriť, takýto stav tu máme, načo polemizovať o internacionalizácii, načo riešiť otázku globalizovania sa, keď tento proces zasiahol už do každej oblasti života jednotlivcov a spoločnosti?" A v argumentácii na obhajobu svojich názorov by mohol pokračovať vymenovaním výdobytkov toho fenoménu a negáciou všetkých „proti".

Podmieňovací spôsob sa mi v tomto momente ale zdá byť na mieste a jednoznačné stanoviská nevhodné. Áno, sme svedkami, ba čo viac, aktérmi zjednocujúceho procesu, ale nie sú mnohé „za" len iluzórne kulisy pre oklamanie „nepriateľa"? Z tendencií vedúcich k maximálnemu oslabeniu ľudskej solidarity by mali vyplývať mnohoraké profity. Vymenovať môžeme našu získanú individuálnu voľnosť, zväčšenie rozsahu našich práv a slobôd. Tento profit však vyvoláva pochybnosti o svojom prospechu.

Veď čo so slobodou, keď je nečinného charakteru a vydobytá – ak vôbec – s príliš malou mierou rizika? Sme ochotní podstupovať len to najmenšie, alebo vôbec žiadne, čo nám, prináša o slobode len ilúziu, zdanie, ktoré je v skutočnosti neslobodou.

Načo je nám sloboda pohybu, keď všade kam prídeme nám je takmer všetko tak dôverne známe z domova. Každý kút už žiari pestrofarebnými kombináciami, najlepšie červeno-oranžovými, alebo ak chcete modro-červenými, s hudobným, odevným či technickým dôkazom dobre sa vyvíjajúcej sa popkultúry. Je do takej miery oslovujúca, že sa stáva až únavnou a preto akúkoľvek čo i len jedinú inakosť cudzieho sveta nie sme schopní vnímať. Je to spôsobené tým, že : „všetci máme rovnaké očakávania, všetci máme masovými médiami vypestované rovnaké percepčné návyky, všetci sme uzavretí v tej istej klietke povrchného žurnalistického jazyka. „

Sloboda čohokoľvek prináša pocit nezávislosti. Opäť výsledok potláčanej solidarity vedie k tomu, že nik nie je na nikom závislý (a všetci na všetkých) a „nechaný napospas". Sloboda je vlastne len danajským darom, získaným za boj o to „mať od všetkého pokoj". Áno, byť nezávislý, samostatné schopný, inými slovami emancipovaný je prospešné, ale len do tej miery, kým sa človek nestane samotárom medzi ľuďmi, čomu švajčiarsky sociológ hovorí „stav extrémnej osamelosti". Tento stav sa znásobuje s čoraz citeľnejšou „nepotrebnosťou", či nedôležitosťou pre spoločnosť. Miera únosnosti žiadaného stavu „mať pokoj od všetkého" bola prekročená, pretože sa v ňom nachádzame už nie na základe vlastnej réžie, ale kedykoľvek, a čo je najhoršie aj vtedy, keď si to vonkoncom neželáme. Nezávislosť teda –paradoxne - vyústila do úteku jednotlivcov do azylu svojej privátnej rezervácie, aj vďaka obetovaniu svojich národných či kultúrnych špecifík. Indivíduum je tak v kultúrne atomizovanom a globalizovanom svete ponechané samo na seba a teda bezmocné [1]. Tento status quo znásobuje aj skutočnosť, že aj jediná možná zbraň – práca sa javí v zápase o znovuzískanie stratenej integrity čoraz viac neúčinnou. Kladie na jednotlivca neúmerné požiadavky, ktoré by mu mali byť podľa akýchsi nových pravidiel vlastné, ale on sa v nich v skutočnosti nenachádza, sú mu cudzie. Požadovaná dynamika, flexibilnosť, efektívnosť, hospodárnosť skôr zaťažujú a unavujú, ako motivujú.

K dosiahnutému efekty svojou mierou prispela aj skutočnosť, že:

? viac menej donútenou, ale aj dobrovoľnou mobilitou (prezentovanou ako výdobytok) sa stierajú hranice kultúr,
? účelovou mediálnou politikou a globálnym trhom sa miešajú rôzne kultúrne hodnoty,
? zmenšujú sa rozdiely medzi rasami a už pokojne možno povedať aj pohlaviami,
? oslabením faktorov skupinovej príslušnosti ustupujú hranice medzi vekovo a sociálne doteraz ohraničenými skupinami jednotlivcov, čo vedie k rozpadu všetkých tradičných foriem kolektívnej identity.



Vzhľadom na tieto skutočnosti by sme mohli diferencovať množstvo parciálnych oblastí, ktoré sú globalizáciou ovplyvnené Za zmienku určite stojí oblasť ekonomiky a manažmentu. Sú pod veľkým tlakom fenoménu, ktorý sa tiež označuje ako časopriestorová kompresia – time-space compression, znamenajúci zvyšujúci sa pohyb a komunikáciu v priestore, ako aj rozširovanie sociálnych kontaktov. Ide o intenzívnu priestorovú mobilitu, ktorá rúca všetky bariéry kladené priestorom a to vďaka pokroku nielen v technológii dopravy, ale aj komunikačných a informačných technológiách. Na úkor oslabovania integrácie sociálnych vzťahov sa tak dokonale napĺňa heslo „čas sú peniaze".


Národné firmy

V minulosti sa úspešnosť alebo neúspešnosť firiem posudzovala na základe ich veľkosti, čo je však merítko, ktoré v súčasnosti nie je postačujúce. Postavenie na súčasných medzinárodných trhoch totiž nie je determinované len veľkosťou subjektov, ktoré sa na ňom podujali pôsobiť. Čoraz väčší dôraz sa kladie na rýchlosť v zmysle flexibility, prispôsobovania sa stále sa rozvíjajúcim a meniacim globalizačným pomerom. A vzhľadom na skutočne markantné dopady globalizácie je to pre firmy, či rôzne podnikateľské subjekty jediná možnosť ako „prežiť". Navrávať si totiž, že ak „vopcháme hlavu do piesku, sme v bezpečí a nič nám nehrozí", je prinajmenšom naivné.
Na mieste je otázka, aké sú reálne možnosti prispôsobovania sa globalizačným tendenciám? Odpoveď je podmienená jediným obmedzujúcim faktorom, a síce možnosťami firiem. V závislosti od toho existujú dva varianty riešenia:
- aktívne prispôsobovanie sa;
- pasívne prispôsobovanie sa .

_ Aktívne firmy

Pri aktívnom prístupe ku globalizácii možno postup podnikateľských subjektov prirovnať ku krokom, ktoré musia podstúpiť národné štáty. Znamená to zmenu charakteru firmy z národného na nadnárodný, čo vzniká za predpokladu, že firmy či podnikateľský subjekt bude pôsobiť v dvoch alebo viacerých krajinách. Medzinárodným označením takýchto firiem je skratka MNC (multinational company). Aj napriek tomu, že existujú aj skeptické názory na takúto transformáciu, jej aktívni zástanci argumentujú balíčkom výhod: nižšie mzdové, výrobné náklady a dane, vyššia kvalita a dostupnosť nových technológii, ako aj lokálnych trhov, lepší odbyt vzhľadom na elimináciu sezónnych výkyvov na domácom trhu, ktorý je zárukou získania prioritnej výhody - konkurenčného náskoku.
Je samozrejmé, že ak sa firma rozhodla takto aktívne konať, je na to aj dobre pripravená. Znamená to, že musí presne vedieť:
? aké dôvody ju vedú k tomu, že vstupuje na zahraničný trh,
(zvýšene odbytových možností materskej firmy zavedením produkcie na nových trhoch, budovanie lokálnych montážnych závodov v prípade, že je možné profitovať z lacnejších surovín, pracovnej sily či logistických nákladov, rozširovanie know-how materskej firmy prostredníctvom licencií či rozbehnutím výroby na nových trhoch, finančné investície za účelom lepšieho zhodnotenia ako v materskej firme)
? s čím – teda akým predmetom vstupuje na zahraničný trh,
? akým spôsobom hodlá vstúpiť na zahraničný trh
(kooperácia, poskytovanie licencií, spoločné podnikanie, franchising či rôzne formy priamych aktivít v zahraničí)

_ Pasívne firmy

Inou možnosťou, nemenej dôležitou, je veľmi precízne monitorovanie všetkých globalizačných vplyvov. Je to v istom zmysle pasívny prístup, ktorý však významne ovplyvňuje tvorbu stratégií a celkového správania sa firiem. Je príznačný najmä pre také podnikateľské subjekty, ktoré pôsobia na lokálnych trhoch, nemajú dostatok finančných zdrojov, či kvalifikovaných pracovníkov a know-how. ktoré by boli zárukou, že sa na medzinárodnom trhu úspešne usadia. Takíto globálni aktéri musia dokonale poznať podnikateľské okolie, ale zďaleka nie len to, v ktorom aktívne pôsobia. Monitoring musí presahovať ich akčný rádius, čo si firmy zabezpečujú svojou „gramotnosťou" označovanou ako „3r" (z anglických slov: read, write a recon – čítať, písať, počítať). Konkrétne ide o nasledovné schopnosti:

? vedieť čítať z množstva údajov a informácií, dostupných z rôznych zdrojov, často s rôznou – nedostatočnou obsahovou náplňou,
? byť schopný získané informácie vhodne a účelne triediť, správne pochopiť a použiť,
? vedieť získané teoretické poznatky aplikovať aj v praxi.

Keďže firmy, ktoré z rôznych dôvodov nemajú ambíciu transformovať sa do nadnárodných korporácií, majú možnosť využívať iné možnosti, ako zvyšovať svoju prosperitu. Ide o vytváranie tzv. clusters – zoskupení, ktoré predstavujú určitú koncentráciu vzájomne prepojených firiem alebo podnikateľských subjektov s komplementárnou produkciu, významných pre konkurenciu.
Ak takéto zhluky využijú svoje možnosti a schopnosti, tak rýchlymi a odvážnymi reakciami, s využitím moderných informačných a komunikačných technológií môžu významne zasiahnuť do diania nielen na svojich pôvodných lokálnych trhoch. Veď len internet, kde sú konkurenti vzdialení na jedno kliknutie myšou, je dostatočne silnou zbraňou aj pre „malé, ale flexibilné ryby".

Manažment

Existencia úzkeho vzťahu medzi teóriou manažmentu a súčasnými modelmi riadenia, ktorá sa zdala byť neotrasiteľnou, sa musí pod vplyvom globalizácie prehodnocovať. Tradičná škola manažmentu, definujúca určité formy organizačného usporiadania, plánovania, kontroly či komunikácie a práce s ľuďmi poskytuje už len nepatrný odrazový mostík pre novovznikajúce modely manažmentu. Menia sa totiž nielen princípy manažmentu, ale aj štruktúra riadenia a organizačné modely, ako aj charakter riadiacej práce. To vyplýva zo skutočnosti, že pred manažmentom firiem rozširujúcich svoju pôsobnosť na medzinárodnú úroveň, sa vnárajú také otázky, ako je

? správna voľba sídla materskej firmy
? poznanie ekonomického prospechu z globalizácie
? prispôsobenie sa špecifickým podmienkam trhu
? zabezpečovanie maximálneho prenosu know-how
? budovanie vhodnej podnikovej architektúry.

Problémy, ktorými sa manažment musí zaoberať aj ich riešenia majú už v súčasnosti často premenlivý charakter, preto sa taký veľký dôraz kladie na pružnosť rýchlosť či flexibilnosť dnešných firiem. Zárukou toho, že si tieto prívlastky firmy aj zaslúžia, je schopný manažment. Jednou z možností, ako dospieť k požadovanej úrovni je budovanie tzv. učiacich sa organizácií, ktoré sú príznačné:

? zvyšovaním kapacity učiť sa
? zvyšovaním schopností prispôsobovať sa a meniť prostredníctvom učiacich sa ľudí.

Budovanie takýchto firiem je veľmi náročná úloha, vyžadujúca si radikálnu zmenu myslenia a filozofie firmy ako aj jej kultúry. Aj napriek značným úskaliam má prijatie tejto filozofie pre firmy opodstatnenie v podobe získania značných komparatívnych výhod.

Jednotlivci

Jednotlivci v procese globalizácie nadobúdajú rovnako odlišné postavenie, ako tomu bolo v tradičných organizačných podnikových štruktúrach, ktorých podstatu možno zúžiť do vydávania príkazov a kontroly ich plnenia a ktorých základným pravidlom je, že jednotlivci vykonávajú príkazy zhora, kde je sústredená všetka inteligencia a kde sa tvoria základné strategické koncepcie.
V skutočnosti je nevyhnutá nielen zmena štruktúry pracovníkov, ich postavenie v nových typoch organizácií, ale aj zmena jednotlivcov samotných. Uvedené konštatovanie je logickým dôsledkom toho, že sa mení pomer medzi manuálnou, nízko kvalifikovanou prácou a prácou vysokokvalifikovanou a tvorivou. Príčinou je čoraz väčšie prenikanie moderných technológií a výrobkov – high tech, čo má za následok aj zvyšovanie nárokov na jednotlivých pracovníkov. A tak postupujúce integračné zmeny a globalizačné procesy kladú nové a náročnejšie požiadavky na manažérov ako aj pracovníkov.
Manažéri musia preukázať dostatočnú ochotu prispôsobovať sa, vedieť komunikovať s rôznymi partnermi na medzinárodných trhoch a tiež vôľu pracovať v zahraničí. Práca v takých „dravých vodách" ako je globálny trh od nich vyžaduje určitú dávku rizika, ktorú budú musieť znášať, pretože podmienky, na ktoré boli zvyknutí v „jazerných vodách" lokálnych trhov v dobe globalizácie prestávajú byť aktuálne.
Pracovníci sú zase nútení do produkčných procesov zapájať sa veľmi aktívne a kreatívne, čo možno dosiahnuť ústretovým prístupom k celoživotnému vzdelávaniu sa. Jednotliví pracovníci tak majú možnosť stať sa samostatne uvažujúcimi členmi tímu bez zbytočnej závislosti od príkazov vydávaných vedením.

Ak by sme teda prijali podmieňovací spôsob použitý v úvode za prípustný, vznikli by šance aj pre iné alternatívy, ako je ponúknutá. Lenže zatiaľ sú toto ambície len malého percenta častokrát osamotených, neosobnými sociálnymi silami a postmodernou ideológiou monadizvaných indivíduí, ktoré odmietajú korporatívne prijímanú TINu (there is no alternative). Tá totiž nedáva veľa príležitostí na hľadanie nových spôsobov. Jednotlivcom je predkladaná ako jednoznačný fakt, a tak žijeme v dobe, kedy asi každý verí tomu, že globalizácia je prirodzeným a nevyhnutným procesom spoločenskej integrácie na vyššej radovej úrovni, než tomu bolo doposiaľ. Tak či onak, globalizácia tu je, dotýka sa každého z nás a kým je pri sile, nie je tu niečo, čo si môžeme vybrať. V konečnom dôsledku s takýmto tvrdením nemožno nesúhlasiť, pretože jej rozvoj je úzko spojený s rozvojom nových technológií v komunikácii, ničím neobmedzeným rozvojom kapitálových trhov, liberalizáciou obchodu a dosažiteľnosťou ľubovolného miesta na Zemi. Nie je teda žiadnym náhodným a náhlym javom, ale logickým pokračovaním doterajšieho vývoja, teda procesom nezvratným.

Aj za cenu toho, že prospech a pokrok, ktorý globalizácia prináša má diferencovaný dopad pre jednotlivé krajiny - v závislosti od ich vyspelosti a možno aj schopnosti využívať integračné procesy – mala by byť vnímaná ako príležitosť pre rozvoj. Pre dosiahnutie tohto jej poslania, ako aj eliminovanie niektorých negatívnych dopadov by však mala byť celospoločensky usmerňovaná.


Literatúra

[1] www.noveslovo.sk
[2] Veber J. a kol.: Managemen, zásady, prosperita, globalizace, Management Press,
Praha 2001
[3] www.modernirizeni.cz
   

---

Olga Ponisciakova
Zilinska univerzita
Fakulta prevadzky a ekonomiky dopravy a spojov
Katedra ekonomiky
Velky diel, budova NF
Zilina
   

---